,,Zázraky sa dejú tomu, kto na nich verí.”
Od kedy som, už dávnejšie, čítala túto vetu, ostala mi v mysli a pripomínam si ju často. Pripomínam ju aj ľuďom, ktorí na zázraky neveria a tak sa im nedejú. To však neznamená, že sa im diať navždy nebudú.
Oni sa prejavia, hneď ako rozum sa rozhodne vydať sa na cestu k srdcu, otvoriť ho, pustiť staré a príjmať nové. ÁNO, je to tak jednoduché a pritom v niektorom životnom období sa to môže zdať ťažké. Všetko je však možné.
Sami sme si rozhodcami svojho osudu. Sami rozhodujeme aký dnes budeme mať deň. Či prší alebo svieti slnko, je len na nás ako využijeme ten vzácny čas TU a TERAZ. Iný čas aj tak mať nikdy nebudeme. Vždy bude len tu a teraz.
Ak neveríme v to, čo chceme, nebudeme schopní toho dosiahnuť. Ak však veríme, máme odvahu riskovať nežiaduce odpovede a výsledky a prajeme si poznať pravdu celým srdcom a dušou.
Ak potrebujeme byť smutní a nešťastní, buďme, ale nie príliš dlho, aby si na to naše ego a myseľ nezvykla.
Hlavne naša myseľ sa často krát rada uloží do bezpečnej zóny obete, kde obviňuje vonkajší svet, ľudí, okolnosti za svoj stav. Čo tak jej už jemne povedať DOSŤ a pomaličkými krokmi si do nej vkladať každý deň niečo príjemné. Mysľou si totiž skutočne tvoríme svoj ŽIVOT. Ak cítime silu v tejto vete, tak potom má predsa zmysel sa o ňu starať, vytvoriť si z nej spojenca a nie nepriateľa.
Stačí sa tak rozhodnúť, nečakať, že to príde zvonku, ale hľadať v sebe.
Moje detstvo nebolo vždy ružové. Dokonalosť rodinného kruhu tvoril skôr strach a neistota. Môj ocino netušil, že svojím správaním mi ubližuje. Pamätám si ako mi bolo povedané, aby som v škôlke povedala, že som spadla z bicykla, keď nejaká bitka mi vytvorila monokel pod okom. Ako dieťa som z neho mala obrovský strach. Žiadne deti by nemali byť bité a v prežívať radostné detstvo v strachu. Avšak, teraz s odstupom času, ďakujem aj za to. Naučil ma, čo je strach. A strach ma naučil, čo je láska. Zo strachu však som často krát prekonávala aj samú seba. Ocino nemohol za svoje správenie, ktoré zas mal podmienené zo svojho detstva a keďže nevedel s tým pracovať, prejavovalo sa to rôzne. Všetko zlé však je na niečo dobré. Už v skorom detstve ma naučil, aby som v dospelosti bola pevne rozhodnutá nikdy nedovoliť mužom, aby ma ohrozili a vyvolali vo mne pocit strachu.
Moja mamina, naopak bola tým najlepším a najláskavejším človekom pod slnkom. Aj tak musela opustiť tento svet príliš skoro kvôli chorobe, ktorú nestihla včas zachytiť. Je tomu skoro tri roky, čo je v nebíčku a mne to príde ako celá večnosť. Prečo sa tak stalo sa pýtam často? A vždy mi príde podobná odpoved, ….lebo nemala na seba čas, lebo počúvala systém, čo sa od nej vyžadovalo, poslušne chodila do práce a spĺňala všetky deadliny cestovnej agentúry, aj napriek tomu, že často krát nemala čas sa ani naobedovať. Nemala čas počúvať svoje telo, ktoré s nami komunikuje cez emócie stále. Nepoznala aké dôležité je robiť v živote, čo napĺňa našu dušu. Napriek tomu si vždy vychutnávala pár dní dovolenky, či krátke víkendy robením toho, čo ju bavilo. Vždy s úsmevom, napriek nie úplne ideálnemu osudu, milovala život. Obaja sú už v nebíčku a chýbajú mi. Avšak ich život mi ukázal ako túžim či netúžim žiť ja ten svoj život. A že jedinou cestou, ako skutočne byť šťastný je prevziať zaň ZODPOVEDNOSŤ a tvoriť si ho podľa svojich prestáv. Obaja moji rodičia mi dali veľkú studňu poznania. Rodičia sú vzácne bytosti, môžme sa od nich veľa naučiť, pochopiť a stráviť s nimi vzácne chvíle.
Boli dni, kedy som sa úplne ponorila do svojích strachov zo samoty. Vyskúšala som si aké to je byť obeťou vonkajších okolností. Obrovský strach zo samoty vypúšťal do mojej mysle nové strachy a obavy zo všetkého. Boli to projekcie mojej mysle a zrejme zadržané emócie, ktoré potrebovali sa vyplaviť von, očistiť. Až strach nakoniec ovládol moju myseľ a doslova ju paralyzoval. Telo, s ňou úzko spojené, hneď reagovalo bolesťou a nepríjemnými pocitmi v orgánoch. Bolo mi jasné, že to nie je cesta života.
Doteraz ďakujem za toto obdobie, po ktorom prišlo toľko nových vzácnych poznaní. Som vďačná, že netrvalo dlho a že som v sebe vtedy opäť raz našla pokojnú silu bojovníka to zmeniť. Každý ju máme. Každý môžme v sebe objaviť odvahu niečo zmeniť, ak nie sme šťastní so svojím životom.
Život je vzácny dar!
Je strata času čakať príliš dlho na uvedomenie si tejto vety.
Nemá zmysel robiť v živote veci, čo nás nenapĺňajú a nechávať dušu nenaplnenú, či čakať na chorobu, kým cez ňu telo začne k nám komunikovať, lebo duša túži, aby sme žili inak. Viac v súlade, celistvo.
Má zmysel sa ponoriť do vnútra a hľadať tam zámer svojej duše. Nežijeme len ako fyzické telo naplňujúce svoje potreby. Áno, máme aj DUŠU. Sme božskými bytosťami ~ prejavenou existenciou toho najvyššieho. Akokoľvek si tieto slová vieme pretransformovať do našej reči, aby sme cítili ich silu, … akokoľvek dokážeme nájsť cestu k pochopeniu svojho zámeru, potom sa začnú diať zázraky. Keď ľudské telo a jeho životný príbeh sa spojí s príbehom, ktorý si sem prišla vyskúšať zažiť duša, ktorá v ňom žije.
Aby sme ju však mohli počuť, je potrebné sa vydať na cestu z hlavy do srdca.
Strach a obavy premeniť v lásku a dôveru v seba, vo vesmír, v niečo vyššie… Nie je náhoda, že ti bol darovaný život. Každý máme nejaké poslanie, ktoré sme prišli v tomto tele naplniť.
Aké je to tvoje?
Túžiš ho spoznať?
Potom sa potrebuješ stíšiť. Myseľ je často krát hlučnejšia ako naše jemné a tichučko šepkajúce srdce.
Jednou zo zaujímavých techník, ktoré aj mne pomohli počuť je meditácia KTO SOM?
Skús každý deň, skoro ráno, hneď po prebudení, si sadnúť, zapáliť sviečku, uvoľniť sa, dýchať a meditovať na otázku kto som?
Ak nevieš sám ako na to, nahrala som pre teba vedenú meditáciu.
PUSTIŤ VEDENÚ MEDITÁCIU CEZ YOUTUBE
Prajem radostné spoznávanie tej svojej dušičky.
Má zmysel prežiť tento život čo najdlhšie v SRDCI.
Napokon potom sa samé začne diať, to, čo sa deje, keď sa naplní pohár a začne pretekať.
Ak máme dosť radosti a lásky pre seba, môžme ju zdielať s ostatnými.
Pomáhať si navzájom rásť, zdielať HARMÓNIU a RADOSŤ zo života ~ je zmyslom prečo sme prišli na tento svet.
UŽIŤ SI ŽIVOT.
Dopraj si to s radosťou, kým tu si.
Život je veľmi krehký, vážme si ho, kým ho máme.
Potom to bude zas niekde inde.
Pre teraz si však TU a TERAZ.
Je čas tvoriť, čo túžime žiť.
Nečakaj dlho.
Nech máš na všetko dosť času a síl.
Veľa úsmevu prajem…
Namasté
Nech v sebe objavíš svetlo, aj TY.
~ Deni
🌿 🌿 🌿
Pokojnú jogu a zámer spoznať po čom túži naša duša sa pokúsime spolu objaviť vďaka JOGE ~ DOTYKU ~ ZVUKU na víkendovom jogovom pobyte v prírode.
Ak máš chuť, môžeš sa pridať :~) celé INFO tu.
🌿 🌿 🌿
FB skupina, kde zdielam jogovú motiváciu online –> joga srdcom online s deni ha a seba~liečnie vďaka joge